Syndróm pomocníka

syndrom pomocnika zachranca

Syndróm pomocníka – Ako rola záchrancu ovplyvňuje naše životy

Čo je syndróm pomocníka?

So „syndrómom pomocníka“ sa stretávame najčastejšie v oblasti pomáhajúcich profesií, alebo v profesiách, kde je nevyhnutné byť denne v kontakte s ľuďmi. Rola „utešiteľa“ alebo „záchrancu“ (podľa knihy Pozitívna inteligencia S. Schamine) sa však môže prejavovať aj v bežnom živote.“

 

Asi každý z nás sa v živote stretol s človekom, ktorý bol vždy ochotný pomôcť, poradil nám a nikdy nepovedal nie. V dnešnej dobe je krásne stretnúť takéhoto človeka.

 

Ale kde je tá hranica toho, kedy človek koná nezištne a kedy si ani neuvedomuje, že takto koná z nejakého nesprávneho nastavenia v sebe? Koľkokrát sa stalo, že takýto človek ochorel, alebo tento svet opustil v pomerne mladom veku a okoliu to prišlo nespravodlivé?

Prečo sa syndróm pomocníka objavuje?

Ľudia so „syndrómom pomocníka“  konajú s pocitom skutočného zámeru pomôcť. Týmto sa cítia byť spokojní a naplnení. Nemajú pocit, že by robili niečo nesprávne alebo že by svojím konaním mohli niekomu ublížiť.

 

V skutočnosti sa však podvedome snažia uzdraviť svoju vlastnú dušu prostredníctvom pomoci. Častokrát mali ťažké detstvo, boli ponižovaní, či museli neustále bojovať o pozornosť, lásku rodičov a podobne.

 

Takíto ľudia väčšinou nemajú dostatok sebaúcty, pevné hranice a sú ľahko manipulovateľní. Nevedia si povedať o svoje potreby a často si ich ani neuvedomujú.

syndrom pomocnika zachranca

„Pomoc, ktorú ponúkate, by nemala stáť vaše duševné zdravie. Láska k iným nezačína obetou, ale láskou k sebe.“ — Lori Deschene

Negatívne dôsledky syndrómu záchrancu

Pokiaľ pomoc vychádza z nezdravého základu, často ide o snahu získať uznanie, lásku či pocit moci. „Záchranca“ sa vyhýba vlastným myšlienkám a problémom, pričom verí, že jeho obetavosť ho robí nedotknuteľným. Postupne sa však ostatní stávajú na ňom závislí, namiesto toho, aby sa naučili zvládať svoj život sami.

 

Časom začína „záchranca“ cítiť napätie, vnútornú agresiu a očakáva, že by mal dostať späť niečo, čo nedostáva. Častokrát pomáha ďalej na úkor seba samého, až kým nepríde fyzická, alebo psychická ne-moc. Toto je pekne napísané v prísloví „Za dobrotu na žobrotu“.

„Keď neustále zachraňujete iných, dávate im jasnú správu, že neveríte v ich schopnosť zvládnuť veci samostatne.“ — Melody Beattie

V momente, kedy na nezdravom základe niekomu pomôžeme, preberáme zodpovednosť za život dotyčného človeka na seba. Oberáme ho o slobodu a možnosť vybudovať si vlastnú silu, robiť vlastné rozhodnutia. Hoci je ťažké vidieť niekoho blízkeho padať, večné zachraňovanie iba oddiali pád – a práve pád môže byť kľúčovým krokom k rastu.

 

Verme druhým, že to v živote zvládnu, že sú toho schopní a neberme im túto šancu.

 

„Pomáhať s láskou, bez odsudzovania a očakávaní, znamená vidieť krásu v každej bytosti. Skutočná pomoc prichádza zo srdca, ktoré nežiada nič späť.“

Príbeh z praxe: Ako syndróm pomocníka ovplyvnil život klientky

Na terapiu prišla 40-ročná žena pracujúca v zdravotníctve, ktorá sa cítila byť na konci svojich síl. Hlavným problémom bol jej dospelý syn, ktorého vychovávala sama. Neustále ho zachraňovala z problémov, čo ju úplne vyčerpalo. Syn jej opakovane sľuboval, že si nájde prácu a zmení sa, no nikdy to nesplnil. Žena bola sklamaná a frustrovaná. Nevedela, ako túto situáciu vyriešiť, no cítila, že takto ďalej už nevládze žiť.

 

V rozhovore si uvedomila, že ide o rodinný vzorec – rovnaké správanie zažívali ženy v ich rode celé generácie. Tento rodinný vzorec bral deťom slobodu žiť podľa seba a odpútať sa zdravým spôsobom od rodičov. V tomto prípade som vybrala prenatálnu regresnú techniku.

 

O pár týždňov mi klientka píše, že na sebe pocítila zmeny. Vnútri si nastavila hranice, ako pre ňu, tak aj pre syna. Začala pomáhať iba vtedy, keď chcela. Jej pocit zodpovednosti za všetko a všetkých sa vytratil.

 

Prehodnotila aj svoj postoj v práci, prestala sa preťažovať a byť vždy tá ochotná.

Klientka prestala syna kárať a vyvíjať na neho nátlak, čím mu vrátila slobodu. Uvedomila si, že brzdila nielen jeho, ale aj seba. Syn si krátko na to našiel prácu a odsťahoval sa do vlastného bytu. Dnes sa pravidelne stretávajú, no do života si už nezasahujú. Ich vzťah naplnilo porozumenie a zdravá podpora.

 

Klientka pochopila rodinné vzorce, ktoré ovplyvňovali ju, aj jej syna. Teraz v živote nachádza nové aktivity a teší sa na to, čo jej život prinesie.

 

Aj takto môže regresná terapia rozsvietiť svetlo v niekoho živote.

 

Ak sa v tomto príbehu spoznávate, nebojte sa vyhľadať pomoc. Terapia vám môže pomôcť pochopiť korene tohto správania a získať späť vlastnú silu. Napíšte mi – Kontakt

O psychice O psychike Referencie - terapia očami klientov
Návrat hore